•  
  •  
  •  
  •  

História

Rodina Horniakova zo Stredných Plachtiniec 1950V údolí Plachtinského potoka v dávnej minulosti vznikli dve osady: Dolné Plachtince a Horné Plachtince (Stará Ves), písomne doložené v roku 1243. Stredné Plachtince vznikli ako posledná obec v Plachtinskej doline až po roku 1439 - Kezeppalotha. Ďalším dokladom, že územie Stredných Plachtiniec nemohlo byť „terra incognita“ je tvrdenie, že Plachtinskou dolinou viedla dôležitá obchodná cesta, ktorá spájala Poiplie s Pohroním. Natískajú sa ešte ďalšie pomenovanie obce, hlavne NEMESPALOYTHA - Pánske Plachtince, na koľko do dnešných dní sa jedna lokalita nazýva Nemeš. Ďalšie udalosti potvrdzujú to, že Stredné Plachtince sa rýchlo vzmáhali a postupne sa stávali najdôležitejšími zo všetkých troch Plachtiniec. V roku 1648 - 1654 je udelený prvý doložený učiteľ a v rokoch 1626 - 1633 prvý farár. Pomerne malá obec sa veľmi rýchlo rozrastala. V roku 1715 mala 29 domácností, v roku 1720 už 41. V roku 1828 tu bolo už 116 domov s približne 700 obyvateľmi. V roku 1940 žilo v tejto obci až 1001 obyvateľov.


Príroda mala vplyv na vznik osady - obce, poskytovala vhodné geografické prostredie pre jej umiestnenie. Najvhodnejším miestom v Plachtinskej doline bolo územie Plachtinského potoka, kde bolo dosť vody a zároveň i úrodná pôda. Cez to všetko obec vzniká ako hromadná cestná dedina a v pozdejšom období sa na cestu ktorá pôvodne išla dolným koncom a len pozdejšie sa urobila terajšia cesta cez Diela. Kolmo na ňu sa pripájajú krátke priečne uličky. V chotáre obce sú roztrúsené hospodárske usadlosti - lazy a chyžky.
Zástavba sa vytvárala pri ceste. Prvé domy iste boli „drevenice“ z otesaných zrubov ( po vojne boli ešte dva) do dnešných dní zostali už len hospodárske staviská. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa stavajú z kameňa, omazané a obielené vápnom. Strechy domov sú zo začiatku pokryté „šúbom“- slamou, pozdejšie, hlavne po požiaroch, polvalbovou škridlicovou strechou. Na dvorovej strane je strecha predĺžená nad podstenou a podopretá stĺpmi, najviac drevenými. Hospodárske stavby sú radené za obytnou časťou, niektoré osobitne ale niektoré ihneď zaradené, tvoria súčasť stavby. Na jednom úzkom dvore žije i niekoľko rodín.


Uholná baňa z roku 1938Obec patrila ako kráľovský majetok hradov Hont. V začiatkoch patrila pod slúžnovský okres Bzovík. Ich názov sa menil. V roku 1473 sa spomínajú ako Palatha, 1773 Prostrednie Plachtince, po maďarsky Kezépalotha. Vznikla v hornoplachtinskom katastri z roztrúsených osád ako Chríb, Priedolia, Potrovka, Vŕšok, Lomianka. Bežne ju nazývajú „Dolina“. Pomenovanie si niesla aj podľa zemepánov Darczo fabula, Daczo falva, Luka palota, Luka palojta, Kezéppalojta. Z roku 1847 sa zachovali mená Georgia Horniak a Paulo Jamber ako členovia samosprávy. V roku 1854 na listine sa zachovala „občianska vrchnosť“ Ján Antolov, Mišo Antolov, Tomáss Biszkupszky och. notára plachtinského. V ďalších rokoch patrili Stredné Plachtince pod Obvodný notársky úrad Dolné Plachtince. V septembri 1944, v čase SNP, sa vytvoril i v obci revolučný národný výbor a po skončení vojny 1945 miestny národný výbor. V rokoch 1971 až 1990 bol vytvorený spoločný MNV pre obec Stredné a Horné Plachtince. Po roku 1990 sa vytvoril Obecný úrad Stredné Plachtince, ktorý pri posledných voľbách mal starostu obce Jána Naďa a členov obecného zastupiteľstva.


Od založenia obce hlavným zamestnaním obyvateľov bolo poľnohospodárstvo. Nakoľko chotár bol členitý, dostatok lúk a pasienkov umožňoval chov hovädzieho dobytka, hydiny a ošípaných. Rozšírené bolo aj ovocinárstvo a vinohradníctvo.


Rozvodnený prítok Plachtinského potoka, Pecký potok v čase jarného topenia snehu. V letných mesiacoch skoro úplne vysychá.Od roku 1818 sa datuje otvorenie uhoľnej bane. Plachtinský komposesorát ju dal v roku 1847 do prenájmu a v roku 1850 prešla do majetku Jozefa Sebestianiho, ktorý ju užíval 20 rokov. Potom ju dal do prenájmu a v roku 1880 bola práca v tejto bani zastavená. Baňa niesla názov „Svätý Jozef“. Zastavila sa v nej ťažba v roku 1910.

Šachty boli vedené priamo v uhlí, pričom v strope bola ponechaná vrchná časť sloja, keďže nadložie uhlia nebolo dosť nosné. Podlaha štóly bola už v podložných kremitých pieskoch alebo ílovitých Pieskoch. Štóla bola celkom vydrevenená, mierne naklonená k východu, takže voda z nej voľne vytekala. Do štôlne viedla úzkokoľajná dráha, vozíky posúvali ručne. Ťažba bola robená strieľaním a uhlie odpratávané ručne. Pracovalo sa príležitostne, hlavne v zimných mesiacoch. V čase letných prác sa nepracovalo vôbec. V bani pracovali traja až piati robotníci. Uhlie sa odvážalo na vozoch ťahaných koňmi do bližšieho okolia, nákladnými autami do Modrého Kameňa, Šiah, Balašských Ďarmôt.

Po získaní kutacieho práva si istý Peter Bálint v roku 1932 otvoril ďalšiu baňu, ktorá 3. januára 1940 zanikla. V roku 1945 Alojz Zapletal založil malú konzerváreň, ktorá v roku 1948 takisto zanikla.


Strednoplachtinské ženy a dievky idú z kostola 1955Okrem vojen sa „metlou obyvateľstva“ stávali mory a cholery. Cholerou nazývalo obyvateľstvo i niektoré iné epidémie. Najznámejšou cholerovou epidémiou v Stredných a Horných Plachtinciach, čo do počtu mŕtvych, bola cholera v roku 1873, ale bohužiaľ nebola ani prvou ani poslednou. V roku 1936 zasiahla obec povodeň, ktorá narobila veľké škody na majetku.

Nielen na epidémie a cholery občania zomierajú. Z času na čas to boli i vojny. Dedina sa nedostala do bezprostredného postavenia bojísk I. svetovej vojny (19l4 – 1918), ale dozvedela sa o nej, keď skoro do každého domu prichádza povolávací rozkaz. Koľko chlapov a pozdejšie dokonca i chlapcov, odchádza do vojny, nie je doložené. Doložení sú len tí, ktorí sa domov nevrátili - mŕtvi. Taktiež zapísané bolo i to, koľko zostalo sirôt a koľko vdov. V obci Stredné a Horné Plachtince na rôznych bojiskách a frontoch v I. svetovej vojne zahynulo 32 mužov.

Rok 1938 znamenal napätú situáciu v celej republike a nielen na Slovensku, ale aj v Stredných Plachtinciach má svoju históriu. Počas celého roka pri vyhlasovaní mobilizácie “odkomandovali“ záložakov k hraniciam s Maďarskom (Selešťany) ale i do blízkych kasární. V samotnej obci sa obyvateľstvo pripravovalo na vojnu v povinnej príprave a cvičeniach CPO (Civilná príprava obyvateľstva). Mníchovská dohoda, vyhlásenie autonómie Slovenska a Viedenská arbitráž - všetky tieto udalosti sa odzrkadľovali v činoch obyvateľstva. Časť obyvateľov sa lojálne zostávala republiky, časť sa stavala proti Čechom a časť ešte stále hľadela na stranu Maďarov (Körmöczi). 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát Četnícka stanica sa stáva žandárskou, odchádzajú Česi, začínajú vznikať nové strany, s ťažkosťami sa zrodí HSĽS, HM a HG, ani jedna z nich nemá však širokú podporu.


l. september 1939 aj v našej obci sa niekoľko občanov zúčastňuje “poľného ťaženia proti Poľsku ". 22. júna 1941 po prepadnutí Sovietskeho zväzu, sa poľného ťaženia „do Ruska“ zúčastňujú i niektorí vojaci, ktorí vykonávajú povinnú vojenskú službu.
V roku 1941 Okresný úrad v Modrom Kameni v mesiaci marec, nariaďuje žandárskej stanici zaistenie Židov. Títo boli odvezení neskoršie na železničnú stanicu Pliešovce a odtiaľ pravdepodobne „na konečné riešenie“. Čo sa s nimi stalo, sa nikto nedozvedel, no do Stredných Plachtiniec sa už nevrátili.
Začiatkom júla 1944 prichádzajú do obce ukrajinskí utečenci v počte 70 - 80 osôb. Tesne pred vypuknutím SNP sa rozutekali smerom k maďarským hraniciam. Tí, ktorí majú nejaký majetok zostávajú v obci až do doby, kým ich občania za pomoci žandárov neodviezli na Oremov laz, kde ich sústreďovali z celého okolia.
Rádia, boli zhabané na žandárske stanice, alebo zaplombované na slovenské stanice, nedávali správy čo sa robí. Až pozdejšie 29. augusta 1944 sa dozvedeli o tom, že vypuklo SNP. Vyhlásené boli mobilizácie a riadenie obce preberá R - NV.


Plachtinské ženy okopávajú v zeleninePočas II. svetovej vojny sa aj obec Stredné Plachtince ocitla v strede diania a bola oslobodená od nemeckých vojsk, vojskami II. ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského 31. decembra 1944 až 1. januára 1945. Po oslobodení obce sovietske vojská postúpili severne do Dačovho Lomu a Sucháňa.
Po II. svetovej vojne ( 1945) občania obce prežívali ťažké obdobie. Len pomaličky sa normalizoval život a hojili sa rany, ktoré priniesla a zanechala vojna.
Bohatstvo Plachtinčanov sa zvyšovalo tým, že každé ráno z dediny odchádzali dva plné autobusy, ktoré odvážali, hlavne mužov do fabrík, bane a úradov vo Veľkom Krtíši.
Buduje sa i občianska vybavenosť v obci. V roku 1948 sa svojpomocne, z domácich zdrojov, robí prístavba kultúrneho domu z roku 1936 o sálu. Pre športovú činnosť sa začína v Javšine budovať futbalové ihrisko v roku 1951. V lete 1947 prichádza do obce Alois Zapletal, ktorý hľadá vhodné miesto na výstavbu továrne, ktorá by spracovávala ovocie z celého okolia. Najvhodnejším miestom sa mu ukazujú Stredné Plachtince. Začiatkom roku 1948 sa začali dovážať prvé stroje a na jeseň 1948 sa továreň „marmeládka“, ako ju ľudia volali, dáva do prevádzky. V roku 195 I mala „marmeládka“ spolupracovať so závodom RISO n. p. Rimavská Sobota. Spolupráca však viedla k zániku a v roku 1952 sa strojové zariadenie odmontovalo a prenieslo do Rimavskej Soboty. Činnosť sa skončila a pre Zapletala zostali len dlhy, ktoré musel ešte dlhé roky splácať, i keď stroje mu zobrali bez akejkoľvek náhrady. Táto nespravodlivosť sa s ním tiahla až do konca života.


Fojtíková chyžka, časť murovaná a časť zrubová. K nej primurovaná pivnička.Druhá svetová vojna bola hranicou medzi svetom starým odchádzajúcim, a svetom novým, ktorý prichádzal. Niektoré veci však prechádzajú a vytvárajú podmienky pre rozvoj nových.
Tak tomu bolo i s elektrifikáciou obce, ktorá sa vybudovala v roku 1943. Spojenie s okolitými obcami a mestami zabezpečovalo telefonické spojenie. Telefón bol zavedený pre potreby žandárskej stanice a nepodarilo sa zistiť v ktorom roku. Po vojne sa spojenie nepatrne rozšírilo a na telefónnu sieť boli napojené i kancelárie MNV a JRD. Rozvoj nastáva až 12.2. 1979 keď sa na MNV dáva telefónna ústredňa a napája sa 32 domácnosti a 5 štátnych a hospodárskych inštitúcií. Telefónna sieť sa rozširuje i v ďalších rokoch a pre jej vylepšenie OcÚ poskytuje v roku 2003 pozemok pre vybudovanie digitálnej ústredne. Mobilný telefón sa v „Doline“ dá len ťažko použiť, nakoľko bol problém so signálom. I keď prvé žiadosti neboli úspešné, od roku 2005 bol daný do prevádzky pozemný zosilňovač signálu prevádzkovateľom ORANGE na Špaňom laze.
Prvé asfaltovanie bolo skôr len povrchovým postrekom, no napriek tomu všetkému sa podmienky vylepšujú. Prvé asfaltovanie bolo v rokoch 1954 - 1955. V roku 1971 sa dokončila výstavba miestnych komunikácii, v ďalších rokoch 1973 - 1974 sa robia úpravy priekop pozdĺž cesty, vykladanie betónovými dlaždicami. Od 17. 9. do 21. 9. 1979 sa štátna cesta pokrýva asfaltovým kobercom a v roku 1981 sa koberec „kladie i na miestne komunikácie“.
Vybudovanie cestnej siete umožňovalo zaviesť i pravidelnú autobusovú prepravu. V posledných rokoch (od roku 1990)sa začínajú spoje obmedzovať v roku 2003 nedochádzajú v sobotu a nedeľu a v súčasnom období posledný autobus prichádza do obcí o pol piatej. Toto sa stáva problémom aj pre tých pár ľudí, ktorí ešte pracujú vo Veľkom Krtíši.
V povojnových rokoch sa začína budovať verejné osvetlenie okolo cesty ale i miestnych komunikácii. Zvuky bubna, občania vychádzajú z dvorov, aby si po zastavení „bachtera“ a slovách: „Dáva sa na známosť“ vypočuli správy. Všetko sa zmenilo vybudovaním miestneho rozhlasu.
Protipožiarna ochrana v obci mala dlhú a bohatú tradíciu. Po známych „zbrojniciach“ pri vyhni, v kočiarni pri Bendovom mlyne, sa v roku 1968 dohodlo pre výstavbu novej, modernej požiarnej zbrojnice. Je ako prízemná budova, neskoršie sa rozširuje nadstavbou pre kancelárie MNV. Budova bola dokončená a daná do užívania v roku 1971.
Rozvoj televízneho vysielania postavil úrad pred iné úlohy. Pre vylepšenie televízneho signálu sa v roku 1969 vybudoval prvý televízny zosilňovač signálu na Špaňom laze. V rokoch 1975 - 1979 sa buduje Televízny vysielač Modrý Kameň, na Špaňom laze. Na mapách je však označený ako Televízny vysielač Veľký Krtíš. Do užívania bol odovzdaný dňa 22.2.1979.


Gazdova chyžka celá murovanáV roku 1974 sa v radoch protifašistických bojovníkov stále viac vynára otázka potreby vybudovať pamätník pre padlých v SNP a koncentračných táboroch. Jednoznačne sa rozhodlo, že bude na „Kameni“, bolo schválené dielo „Pamätník padlým v SNP a koncentračných táboroch“. Slávnostné odovzdanie bolo 2 9. 8. 1976.
V roku 1980 sa započalo s výstavbu nového kultúrneho domu, ktorý bol 30.júna 1985 slávnostne kolaudovaný.
Dňa 2. 2. 1982 bol urobený výber stanovišťa pre vodovod. 23. 10. 1985 začínajú do Doliny privážať prvé potrubie. O týždeň 31. 10. 1985 bol slávnostne položený základný kameň. Práce pokračujú pomerne rýchlo a 24.4.1986 začínajú tlakové skúšky. V Stredných Plachtinciach, nad cintorínom na hone „Notárka“ sa buduje vodojem. Definitívne bola stavba ukončená 30. 9. 1996.


V roku 1996 sa začína i nová akcia plynofikácia obce. 22.3. 1998 sa uskutočňuje prvý výkop v sade. Od 12. novembra 1998 sa napájajú na plyn prvé domy a 20. novembra sa plynom začína kúriť. Pre nedostatok finančných prostriedkov práce pokračujú po krátkej pauze. Posledné štvrte sa napájajú v roku 2003 a 6. 9.2003 je kolaudovaná posledná vetva plynovodu na“Vršku“.
Boj s komunálnym odpadom, boj proti znečisťovaniu životného prostredia a tvorbu zdravého a ekologického prostredia je boj na dlhú trať. Komunálny odpad je pravidelne vyvážaný, k nemu sa od 22.5.2002 začína i separovaný zber PET fliaš, ale i železa, starého textilu, papiera a niektorých nebezpečných odpadov. Možno,že boj nebude márny.


Gaštan jedlý s prsným obvodom 630 cmK tradičnému spôsobu života Plachtinčanov, okrem hmotnej kultúry prejavujúcej sa v práci, bývaní, stravovaní a v odievaní, patrila i kultúra duchovná. Bohatý kultúrny život v minulosti bol možnosťou častejšieho stretávania mladých ľudí, inak bol obmedzený na nedeľné popoludnia v letných mesiacoch, alebo na páračky, či priadky počas všedných dní.
Najširšie možnosti stretávania sa dávalo ochotnícke divadlo. Pravdepodobne prvým učiteľom, ktorý tejto záľube holdoval, bol správca školy Július Papp. Rok 1923 je považovaný za „zlatý rok ochotníckeho divadla“. Ďalším „zlatým rokom“ rozvoja divadla sú roky 1931 - 1940, keď do obce pochádza učiteľ Ján Bibza. Za jeho pôsobenia prestáva byť školská trieda „divadlom“, bojuje za opravu budovy Potravinného družstva, ktorá bola povodňou v roku 1936 poškodená, a premieňa ju na kultúrny dom s javiskom a šatňou v pivnici. Ďalší rozvoj divadelníctva znamená príchod Júliusa Ďurinku, rozširuje kultúrny dom, prístavbu sály, nacvičuje divadlá a zúčastňuje sa s nimi na okresných súťažiach. Pre žiakov zakupuje „bábkové divadlo“, ktoré však nebolo nikdy využité.
Nacvičujú sa divadlá s dedinskou tematikou. Medzi najúspešnejšie hry, ktoré boli v rámci súťaže ocenené patrili: v roku 1954 Bačova žena a Kozie mlieko, za ktoré bola organizácia ČSM ocenená l. miestom v okresnej súťaži na Modrom Kameni. Ďalšou ocenenou hrou, bola hra Carla Goldoniho: Štyria grobiani, získali v okresnej súťaži l. miesto. V roku 1976 pod réžiou Jána Horniaka získali ochotníci 2. miesto v okresnej súťaži, hrou Jána Štiavnického „Ženísi“.
Najširšiu základňu, či už v Stredných alebo v Horných Plachtinciach, mal však spev. Spievalo sa všade, v kostole, doma i na cintoríne. Oficiálne súťaže v speve neboli, súťažilo sa však na svadbách pri spievaní „poza stoly“. Spoločne ženy zo Stredných a Horných Plachtiniec účinkovali v zborovom speve na Podpolianských slávnostiach v Detve a vo Východnej. Samotné spevácke skupiny boli len počas pôsobenia Jána Bibzu, ktorý nacvičoval dvojhlas, ale i trojhlas. V ďalších obdobiach spolu so spevákmi účinkovali i zložky tanečná a hudobná. Roku 1973 pod patronátom MOMS a vedením Pavla Strelingera vznikol súbor „Plachtinčan“, ktorý získal celý rad ocenení, nielen doma ale i na okresných súťažiach, na Hontianskych folklórnych slávnostiach v Šahách a celoštátnych dožinkách v Nitre. V roku 1975 súbor zaniká. V roku 1977 na ZDŠ Dolné Plachtince vzniká pod vedením Juraja Matiaša súbor „Krôčik“. Prvé verejné vystúpenie sa konalo v marci 1978 a na druhý rok sa stávajú víťazmi súťaže „Spievanky 1979“. V ďalších rokoch Krôčik vystupuje na celoslovenských súťažiach. Všade získava ocenenie.


Od roku 1995 Obecné úrady Stredné a Horné Plachtince v spolupráci s Hontiansko - Novohradským osvetovým strediskom Vľký Krtíš a Novohradským osvetovým strediskom v Lučenci, Centrom voľného času v Krupine, folklórnou úniou Slovenska - Stredoslovenským národopisným združením Banská Bystrica začínajú organizovať súťaž jednotlivcov a speváckych skupín, víťazov regionálnych prehliadok v okrese Lučenec „O zlatú guľôčku“ z Kokavy nad Rimavicou, víťazov z Krupiny „Spievanky pod Vartovkou“ a víťazov v okrese Veľký Krtíš „Spievanky 95“. Účinkujúcich doprevádzala ľudová hudba „Ďatelinka“ z Detvy po vedením Ondreja Molotu. Odborná porota z jednotlivých okresov, po vedením národného umelca Júliusa Pántika a Ľuby Pavlovičovej - Bakovej udeľovali ocenenia. 30. novembra 2002, na 25. výročie vzniku Krôčika, keďže nie sú financie, 7. ročníkom, veľmi hodnotného podujatia „Spievanky pod Pohanským vrchom“ končia so svojím každoročným účinkovaním a pre budúce obdobie sa v Plachtinciach bude konať každý druhý rok.
Po II. svetovej vojne sa z obyvateľov Stredných a Horných Plachtiniec vytvára dychová kapela - trubači. Kapelu založil a viedol Ján Červoč, ktorý dostál i prímenie „Trubač“.
Hudobníci nepoznali noty, hrali len podľa čísel a sluchového zapamätania. Hrávali na svadbách a tanečných zábavách. Po určitom čase prišli nezhody, ale i požívanie alkoholu a rozpad kapely.


V roku 1962 vzniká pri JRD jazzová skupina pod vedením Jána Andoka a Viliama Maščuka.
Skupina menila svoje pomenovanie - Mazúrka (1979), The Šramot (1983). Aktívne hrávali až do roku 1985 na zábavách, svadbách, a to nielen v Plachtinciach, ale i na okolí. Zdarma hrávali na výročných členských schôdzach JRD.
V roku 1969 vznikla pri súbore Plachtinčan ľudová hudba. V roku 1975 obsadila II. miesto na l. okresnom folklórnom festivale v Modrom Kameni. Na Silvestra 1998 hudobníci Ján Andok, Pavel Antolov a Ľubo Mackov usporiadali spoločnú zábavu. Ľubo Mackov tam kladie základy pre vznik novej skupiny FUMA (Fungeľ- Mackov). Skupina vystupovala na zábavách, svadbách a na družobnej návšteve v Galgagute. Zaujímavosťou je to, že vydala aj svoju magnetofónovú nahrávku „Na Plachtinciach je pekná záhradka“.
Masovou, konzumnou kultúrou sa stáva kino, zo začiatku putovné, dochádzajúce z Modrého Kameňa. Dňa 25.10.1957 podľa niektorých 3.11.1957 začalo svoju činnosť stále kino s názvom „Kino Andreja Sládkoviča Stredné Plachtince“. Prevádzka kina upadá, je stále menej návštevníkov a veľká konkurencia v televízii. Ani nový kultúrny dom, kde bola urobená kabínka, nezabránil ukončeniu premietania v roku 1985.

Významné osobnosti

Godra Samuel (25. 8.1807 Bohunice pri Pukanci - 4. 5. 1873 Stredné Plachtince) ako kaplán a farár pôsobil v Stredných Plachtinciach od roku 1841 do 22. mája 1870 kedy prepustil svoje miesto svojmu nástupcovi. Pochovaný je pri kostole.


Pántik Július, Doc. národný umelec (15. 1. 1922 Stredné Plachtince - 25. 8.2002 Bratislava). Od roku 1942 do roku 1992 herec SND Bratislava. Na javisku vytvoril vyše 130 hereckých postáv našich a svetových autorov. Do českých, ale hlavne slovenských hier vniesol črty národného charakteru, alebo ako často hovorieval „plachtinského“ a plachtinčania mu na odplatu hovorili „náš Ďusko“. Pre deti nezabudnuteľný ako ujo Jozef v 13 dielnom televíznom seriály Bambuľkine dobrodružstvá. Dňa 21.6.1997 starosta obce pán Ján Naď odovzdáva národnému umelcovi Júliusovi Pántikovi z príležitosti 75. výročia narodenia „Čestné občianstvo Stredné Plachtince“ s právom konať do vecí verejných ako každý iný občan.


Vajda Igor, Ing. DrSc – vedúci vedecký pracovník AV ČR Praha (20.10.1942) - celú mladosť prežil v Stredných Plachtinciach a aj teraz pravidelne, každé leto, túto obec navštevoval. V rokoch 1959 - 65 študoval na Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT Praha. Pracuje v Ústave teórie, informácií a automatizácie Akadémie vied ČR. Často prednáša na zahraničných vysokých školách. Napísal a vydal 4 odborné monografie, napísal viac ako 100 pôvodných prác v medzinárodných časopisoch. Je členom medzinárodných programových výborov.


Svák Ján, docent, JUDr, CSc (26.5. 1960 v Lučenci) až do skončenia gymnaziálnych štúdií žil v Stredných Plachtinciach. Od roku 1989 až do súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský učiteľ. Pôsobí aj ako generálny riaditeľ sekcie evidenčných činností na Ministerstve spravodlivosti SR. Je autorom a spoluautorom ôsmich monografií, desiatich učebníc a učebných textov a vyše 50 - tich odborných článkov. V roku 2002 bol vládou SR vymenovaný za člena súdnej rady SR. V roku 1997 mu bola udelená cena časopisu Právnik a v roku 2003 sa stal nominantom Ceny Karola Planka časopisu justičná revue. Do Stredných Plachtiniec sa vracia každý rok.


Ferianc Oskár, profesor, DrSc, RNDr, univerzitný profesor, nestor slovenskej ornitológie. Narodil sa 8.7. 1905 v Cerove. I keď nebol rodákom z Plachtiniec, ale sám píše: „...že mal po starom otcovi Ondrejovi Feriancovi aj domovskú príslušnosť a sám v roku 1923 - 1929 bol obyvateľom Stredných Plachtiniec.“ Výskum, ktorý robil aj v Stredných Plachtinciach zahrnul v syntetickej práci: „Stavovce Slovenska: Vtáky I. a II. diel, Slovenské ornitologické názvoslovie a kľúč, Slovenské názvoslovie vtákov, Chov kohútov“ a mnoho odborných článkov.


Szentpétery Imrich (Szentpéteri) - historik, vysokoškolský učiteľ, hlavne Budapešti. Narodil sa 23. 9.1878 v Stredných Plachtinciach, zomrel 14. 7. 1950 v Budapešti. Venoval sa archívnictvu, pomocným vedám historickým.


Bibza Ján (26.6.1911 Mošovce - 3.2.1982 Modra) učiteľ a kantor pôsobil v rokoch 1932- 1939 v Stredných Plachtinciach. Zavádzal nové formy do vyučovania, ale hlavne venoval sa nácviku spevokolu nielen v škole, ale i medzi mládežou. Zaslúžil sa o vybudovanie kultúrneho domu (opravou budovy Potravinného družstva 1936).


Mäsiar Ján ( 3. 10. 1939). Narodil sa a žije v Stredných Plachtinciach. Po skončení základnej školy pracoval na rôznych miestach v okrese. Od skončenia školy sa zaujímalo regionálnu históriu nielen obce, ale i okolitých obcí. Zároveň sa venoval ochrane a tvorbe životného prostredia. Sám tvoril, alebo bol spoluautorom niektorých náučných chodníkov. Pre obec vykonal najviac práce pri budovaní náučného chodníka Pohanský vrch, Hornoplachtinské lazy a v súčasnosti do Modrého Kameňa. V rámci obce označil najvýznamnejšie časti náučnými tabuľami a vytvoril Múzeum Samuela Godru. Činný je aj po stránke literárne. Z príležitosti jeho 60 - tych narodenín mu Obecné zastupiteľstvo a starosta obce Stredné Plachtince udelili „Cenu obce Stredné Plachtince“ za jej zviditeľňovanie.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 12:00 12:20 - 16:00
Utorok: 08:00 - 12:00 12:20 - 16:00
Streda: 08:00 - 12:00 12:20 - 17:00
Štvrtok: 08:00 - 12:00 12:20 - 16:00
Piatok: 08:00 - 12:00 12:20 - 16:00

Fotogaléria

Kalendár

Kalendár zvozu odpadu